Obäta kvariana (povietka na pokračovanie)

Rádi tvoříte cokoliv z Mass Effect universa? Předveďte nám.
Odpovědět
Angryz
Vojín
Příspěvky: 4
Registrován: čtv 19. led 2017 19:08:36

Obäta kvariana (povietka na pokračovanie)

Příspěvek od Angryz »

Na disku mi leží asi 5 rokov(2011,2012) starý pokus o fan fiction. Členený v kapitolách, asi pre moju lepšiu priehľadnosť. Ak by bol záujem a našiel by sa blázon čo to číta a chcel by pokračovanie, možno by ma nakoplo dopísať ďalšie kapitoly :D hodím sem aspoň úvod.
***************

Trekaar cestoval vesmírom už deviaty deň. Sedel v kokpite neveľkej lode vyfasovanej od migračnej flotily s plným skladom zásob v nákladnom priestore. Cesta bola zatiaľ pokojná, na jeho maske sa odrážalo svetlo vzdialených hviezd, čo vypĺňalo tmu pred ním aspoň ako takou nádejou.
Teda kohokoľvek iného by taký pohľad upokojoval, tohto kvariana však napĺňal skľučujúcim pocitom. Trekaar nepatril medzi úspešných technikov, ba u kvarianov nedosahoval ani priemeru. Nastaviť však autopilota, čo bude udržiavať kurz, by nemal byť problém. A ak náhodou dôjde aj k zmene kurzu, jeho to netrápilo. Stále nemal vytýčený cieľ svojej cesty, vedel len, že je jeho povinnosťou letieť ďalej.
Ako keby chcel zmazať chmúr na jeho mysli, prešuchol si trojprstnatou rukou svoju masku a sťažka sa postavil. Ani deväť dní letu nemohlo upokojiť tú búrku, ktorá sa odohrávala v jeho obleku. Dbal na to, aby sa dostal mimo dosahu svetlušiek vesmíru, preto prešiel do zadnej časti lodi, kde sa posadil do jedného z tmavých kútov. Akonáhle zračil svoj odraz v jednom z plechov, zakryl si masku na tvári oboma rukami. ,,Zostal som sám vo svojej potupe”, prehodil akoby do vetra.
Vyhnanstvo u kvarianskej flotily bolo nekompromisné a najväčšou možnou hanbou pre kvariana. Keď sa pozrel z kokpitu na svetlo hviezd, ako by opäť videl celý jeho proces odsúdenia. Po celých deväť dní cesty sa z toho šoku nespamätal a teraz s hlavou v dlaniach si prehráva ten výjav opäť. Celý proces s ním mal nahraný vo svojom Omni-nástroji, keby si ho však na ňom prehral, už by to nevyzeralo ako sen, ale ako facka skutočnosti. Trekaar vedel, že skôr či neskôr si túto facku dať musí, ale zatiaľ je príliš skoro. Zatiaľ mu stačí byť zabudnutým v tmavom kúte malej lode, sám so svojou potupou a hanbou, vinul si ju k sebe ako milenku a plne sa jej oddával neustálym obviňovaním sa a prázdnym pohľadom blúdiacim po dlážke.
Z tejto meditácie, ak by sa to meditáciou dalo nazvať, ho vyrušilo až agresívne blikanie v kokpite spolu s poplachovým systémom trúbiacim na poplach. Chvíľu si pohrával s myšlienkou, že by to mal nechať tak a keby sa aj zrútil, aspoň by to bol koniec jeho trápenia. Po hlbokom nádychu však takéto výjavy zahodil a rýchlo sa ponáhľal zistiť, čo sa stalo. Prvé čo mu udrelo do očí bola obrovská planéta ku ktorej sa približoval priveľkou rýchlosťou. Mala drsný povrch sfarbený dočervena. Bolo pre neho zarážajúce, že systémy sa jej nedokázali vyhnúť. Je príliš skoro aby navštívil civilizáciu, ak by tam vôbec bola. Potreboval byť ešte sám.
Trekaar prebral ovládanie ručne, ale celé jeho úsilie vychádzalo nazmar. Niečo ho ťahalo spolu s loďou priamo na povrch planéty, čo však bolo horšie, nedokázal ani spomaliť rýchlosť zostupu. Začal sa potiť a s vytrieštenými očami sledoval ako celý obzor zapĺňa červené mračno. Poplachový systém trúbil hlasnejšie a silnejšie v pravidelných intervaloch, čo len korunovalo výjav šialenstva, ktorý sa uskutočňoval v kokpite.
"Viem, že sa zrútime, povedz mi ale ako to zastaviť”, zúfalo si prezeral všetky páčky v palubnej doske a začal ľutovať, svoje, na kvariana, biedne technické zručnosti. "Pol druhej minúty do nárazu”, ozval sa plechový hlas. Trekaar začal skúšať všetko čo ho napadlo, jeho loď však akoby radšej počúvala iného pána, gravitáciu. Naplnený frustráciou z neúspechu, začal mlátiť do prístrojov s vytasenými očami a nadávkou bosh'tet na perách. Nakoniec sa na neho predsa len usmialo šťastie a podarilo sa mu nasmerovať gravitačné kotvy tak, aby spomalili jeho náraz. ,,Loď to roztrhá na kusy, keelah”, vydýchol a akoby s modlitbou na tvári bol odovzdaný svojmu osudu. ,,Pol minúty do nárazu”, akoby nestačili jeho muky, plechový hlas mu pripomenul jeho biednu situáciu. Začal sa na stoličke v kokpite pripútavať všetkým možným i nemožným, akoby izolepou chcel zabrániť roztrhaniu jeho kvarianského tela. Ako však loď padala s triaškou na povrch tejto planéty, Trekaar mal čo robiť aby sa udržal na nohách. ,, bosh'tet, bosh'tet, bosh'tet”, chrlil jednu nadávku za druhou. Vybičovaný situáciou s neľútostným osudom, zachrčal bosh..., rukami si chytil svoj oblek v oblasti ramien a zavrel oči, takže tmu čo nasledovala privítal predčasne.
Uživatelský avatar
Honzaleco
Kapitán
Příspěvky: 1147
Registrován: sob 05. led 2013 12:36:48

Re: Obäta kvariana (povietka na pokračovanie)

Příspěvek od Honzaleco »

Zpětná vazba -> PM :)
Angryz
Vojín
Příspěvky: 4
Registrován: čtv 19. led 2017 19:08:36

Re: Obäta kvariana (povietka na pokračovanie)

Příspěvek od Angryz »

,,Trekaar’Nara vas Bipolarus, rozumieš povahe obvinenia?” Nedokázal zo seba dostať odpoveď, bola len sériou vzdychov a prázdnych pohľadov. ,,Pýtam sa ťa ešte raz, rozumieš povahe obvinenia?” Sústredením hľadal vhodné slová. ,,Ja... ja...”, blúdil pohľadom po tribunálu až zazrel medzi kvarianmi oblek svojho otca. Mal sklopené oči, prisahal by, že videl i zalesknúť sa slzu. V návale paniky opakoval... nie, nie, nie, nie!

Nie, nie, nie! Ďalšie slová záporu museli počkať, štipľavý zápach ho prebudil z nočnej mory, ktorá ho bude prenasledovať do konca života. Ležal a rozkašľal sa kvôli prachu, ktorý usadal po náraze. Opatrne si vyskúšal funkčnosť svojich údov. Prežil. So vstávaním neponáhľal, čakal, že uvidí roztrhnutý oblek a trosky lode, jeho vstupenky a zároveň možno jedinej nádeje na únik z tejto planéty. Keď však vstal, naskytol sa mu vysvetľujúci pohľad. Jeho pásy museli prasknúť, lebo bol vyhodený o dobrých pár metrov od stoličky v kokpite. Samotný kokpit bol o dobrých 50 metrov od stoličky ďalej, viac toho však nevidel, kvôli zlej viditeľnosti spôsobenej prachom a hmlou v okolí.
Zlou správou ostávalo, že nákladná časť lode sa muselo odtrhnúť buď nárazom alebo tesne pred ním. Okrem potravy, tam mal aj svoju ostrelovaciu pušku, s ktorou by sa na neznámej planéte cítil bezpečnejšie. Dobrou správou bolo, že jeho oblek vydržal a okrem zvýšenej teploty vyzerala planéta obývateľná, aj keď kvôli drsným podmienkam nečakal, že tu niekto žije. Intuitívne sa chytil rukou za brucho a začal krívať ku zničenému kokpitu. Čakal, že bude nepoužiteľný, avšak podarilo sa mu aktivovať núdzový maják, oznamujúci jeho súradnice. Pomocou svojho omni-nástroja nahral krátku správu, žiadajúcu pomoc. Priehradka kokpitu bola zaseknutá. Párkrát do nej tresol až kým sa neotvorila menšia časť. Zahľadel sa okolo seba, až kým mu zrak nespočinul na odtrhnutej tyči, s ktorou priehradku vypáčil. V priehradke bolo trochu jedla, technické súbory lode a príručná zbraň M-3 Predator.
Zahľadel sa najskôr na súbory s cieľom opraviť aspoň čo sa dá, ale fyzická únava z pádu kombinovaná psychickým vypätím mu zakalili myseľ a sústredenie. Zobral si teda jedlo z priehradky a schoval sa pod trosky, aby mal väčší pokoj. Nájde ho tu vôbec niekto? Flotilla nemala dôvod ho sledovať a navyše prečo by mali odpovedať na volanie o pomoc práve jemu, keď sa ho pred dvoma týždňami vzdali. Letel na samom kraji sústavy, je nepravdepodobné, že tu v dohľadnej dobe niekto preletí.
A prečo vôbec stroskotal? Loď sa zdala byť v poriadku, čo mohlo spôsobiť pád? Takéto a podobné myšlienky mu vírili hlavou pri konzumácii potravy. Aj keď nebol najzdatnejší technik, uvedomoval si matematickú pravdepodobnosť svojich šancí. Keď dojedol dopriaval si čas v ústraní trosiek, nehrozilo mu priamo nebezpečenstvo, ale nemal potrebu sa ponáhľať. V tichom tmavom priestranstve sa cítil fajn a mal veci pod kontrolou.
Keď prach konečne opadol a viditeľnosť bola lepšia vydal sa hľadať odtrhnutú nákladovú časť lode. Zbraň si zobral pre všetky prípady, ale vedel, že tu si s ňou môže ublížiť iba on sám. Hľadanie nakoniec po hodine vzdal a rozhodol sa vrátiť ku poškodenému kokpitu. Bol rozhodnutý to skúsiť po hodine opäť, lebo nájdenie zásob s jedlom, bolo kľúčovým faktorom jeho prežitia, alebo zárukou pomalšej smrti.
Aby sa vyhol výčitkám a spomienkam na svoje vyhostenie, krátil si čas študovaním súborov a opravovaním lode. Hviezda planéty ho vysušovala a on častokrát pozoroval nezvyčajnú triašku v rukách. Premýšľal či to je následok zranenia, jeho opustenosťou alebo nejaký ďalší výkyv, čo spôsobuje planéta. Svoju druhú vychádzku za nákladovou časťou lode odložil, lebo sa mu darilo opraviť komunikáciu. Kokpit mu pôsobil ako zosilňovač signálu a omni- nástroj ako prijímač. Tak konečne sa dozvie, či je tu sám na tejto osudom zanechanej planéte.
Skôr ako však stačil zahájiť komunikáciu naslepo, zazrel vlnu prachu, ktorá sprevádzala pol druhého tucta osôb.
"Keelah se'lai! Kvariani sa vracajú pre svojho druha!”, bleslo mu hlavou, lebo v myšlienkach bol stále s nimi. Prvýkrát za posledný mesiac sa zo srdca zasmial a zapol komunikáciu. ,, Tu kvarian Trekaar’Na...”, zvyšok správy nasucho prehltol. Kvariani by prileteli v lodiach, väčších lodiach než priletel on, a aj keby stroskotali aj oni, nerútili by sa takou rýchlosťou. Čím boli bližšie tým väčšmi meravel od hrôzy. Postavy behali na štyroch končatinách, ich pokožka bola akoby štipcami ponaťahovaná do nevkusných tvarov. Mali žlto-bledé sfarbenie a odev z pár kusov látky. Jeho panika sa ešte väčšmi rozšírila, keď videl, ako jeden z nich dáva k ústam nejaký prístroj a v kvarianovom omni- nástroji zachrčalo ,,..achrm už bežíííme”.
Keď boli príšery zhruba na sto metrov, Trekaar intuitívne vystrel ruky pred seba, akoby čakal, že na neho ihneď skočia. Zbraň nemal u seba, vrátil ju do priehradky. Boli už na tri skoky od neho keď výrazne spomalili a narovnali sa, akoby dávali najavo svoju vyspelosť. Trekaar si pomyslel, že azda spozorovali, že vystrašený kvarian ich neohrozí.
V bezprostrednej blízkosti spoznával ďalšie znaky; naostrené zuby, krvavo-svetlé oči a primitívny záchvat úšklebkov. ,,Vorča...” vydýchol, možno hlasnejšie akoby si želal, lebo postavy zaregistrovali, že vie, kto sú. Nikdy v živote žiadneho nevidel, avšak popisovanie kvarianov vracajúcich sa z kvarianskej púti, mu stačilo na vytvorenie si opovrhujúceho obrázka. Tak títo biedny tvorovia budú stáť za jeho zánikom? Nedopriali mu ani toľko úcty aby pozorovali jeho strach v očiach za maskou, len prehľadávali trosky lode okolo neho. Najväčší z nich ho však bedlivo pozoroval a zastavil zhruba päť krokov od neho. Vyzeral byť ako veliteľ oddielu, lebo ostatní vorčovia mu v škrekoch hlásili všetko čo našli. Na útek bolo neskoro, mohol by zaútočiť? To asi nie, ich zuby a pazúry značili veľmi bolestný osud pre jeho oblek. Nehovoriac o tom, že boli ozbrojení. Ako tak zavrhoval jeden plán za druhým vrátil sa v myšlienkach na dôvod jeho cesty, na vyhnanstvo, do ktorého bol odsúdený. Na všetky tváre, ktoré ním opovrhovali. Až ho striaslo keď si pomyslel, že teraz má bližšie k vorčom ako ku ostatným kvarianom. Triaška po chrbte však mala aj inú príčinu. Chrbát vytušil, že sa blíži úder do zátylka a s predstihom jednej milisekundy sa snažil varovať Trekaara. Ten, ako upadal opäť do tmy a ako sa zem blížila jeho obzoru, pevne dúfal, že jeho oblek vydrží aj túto ranu.


Trekaar začal žmúriť očami a snažil sa posadiť, ale prudká bolesť hlavy, ktorá sa násobila každým pohybom ho prinútila dopriať si ešte chvíľku vo vodorovnej polohe. Snažil sa teda aspoň rozhliadnuť okolo seba. Tma. Nebol na povrchu, videl len steny s primitívnym osvetlením. Aj to však svietilo dakde ďaleko od neho, takže bol celý pohltený v tieni.
Chlad a vlhkosť presakovali zo stien okolo neho a keby bol všímavejší, uvidel by ako niektoré steny už takémuto rozkladaciemu procesu zaručene podľahnú.
Ako tak ležal začal uvažovať, či ho nevzali na loď. Nepočul žiadny zvuk motora, musel byť v nejakom komplexe na povrchu, ale vlhkosť mu naznačovala, že sa bude jednať skôr o podzemný komplex. Aké príhodné! Zbytočné, bolestivé spomienky a odpadky patria pod zem, alebo aspoň zmiznúť z očí povrchu, preto mu umiestnenie jeho vezenia prišlo viac ako vhodné.
S vypätím síl sa narovnal a posadil sa na svojom lôžku. Keď nabral trochu odhodlania začal hmatať po stenách aby zistil, kde to vlastne je. Jeho cela nebola o moc veľká ako priestor jeho lode, pričom jediný vchod bol uzamknutý technickým zámkom. Ostatné priestory boli bez okna a vyzerali veľmi zastaralo. Architektmi musela byť členovia zaostalej rasy, alebo zdroje na stavbu museli byť veľmi provizórne. Jediné svetlo, ktoré ho oslobodzovalo od šialenstva tmy vychádzalo z chodby, nemohol však určiť z ktorej strany.
Ako tak skúmal dvere jeho cely, ktoré boli z nepriehľadného materiálu, dráždil mu nosové senzory pach spáleného mäsa. Chvíľu si len tak mlčky bez pohybu predstavoval horiacich kvarianov. Zamrkal; odkedy sa prebudil, tak si neskontroloval oblek. S miernou panikou si obzrel celú svoju figúru aby zistil, že okrem zodratia povrchovej vrstvy nebolo na zvyšku ani stopy po poškodení a tým pádom aj všetky jeho funkcie by mali byť zachované. Potešený touto skutočnosťou akoby zabudol na svoje útrapy a apaticky si ľahol na svoje lôžko, kde ho po chvíľke premohol spánok.
Krik, aký neúprosný budík, svojou naliehavosťou presadí si svoju a Trekaar sa prebudí. Nepochádza však z jeho mysle, tento nebol kvôli osudovému obvineniu pred kvarianským tribunálom. Hlasy aspoň troch postáv sa ozývali z chodby. Intuitívne si čupol a premiestnil sa až pri svoje dvere do cely. Jeden najvýraznejší hlas mu bol povedomý, nedokázal si ho však zaradiť. Kričal, prosil, vzpieral sa, ako by všetko záviselo na tom vydať zo svojho hlasového aparátu maximum. Akoby teraz bola ta správna chvíľa na obchodovanie s osudom, že ešte nenadišiel jeho čas, že si môže vyjednať odklad. Nemôže, nedrží v ruke víťazné karty, nemá dôvody a ani cenu na odklad. A ak by ich aj mal, prečo by to mal niekto rešpektovať? Ďalší dvaja, podľa soptenia a škreku vorčovia, ho ťahali chodbou, takže videl ich tiene ako preťali jediné osvetlenie, letmo prúdiace cez dvere jeho cely. Trekaar len potriasol hlavou nad márnou snahou možno svojho druha. Vedel, že aj on by si nezachoval pokoj, nechcel však pôsobiť takto ponížene, to už i strata vedomia bola pre neho prijateľnejšia. Uvedomoval si, že ďalším na rade mohol byť on, no príliš ho to neznepokojovalo. Aspoň by sa dostal z tejto cely a možno by aj zistil dôvod svojho stroskotania. Ako si tak opäť kontroloval oblek, došlo mu, že tie povrchové zodraniny má pravdepodobne tiež od ťahania po dlážke.
Potom ako si oči navykli na tmu spozoroval, že dlážka jeho cely je rozpukaná, niekde dokonca vykúkal kúsok zeme. Očividne jeho väznitelia nemali dôvod namáhať sa s opravami. V kútoch cely zaznamenal pohyb. S ťažkým srdcom prešiel pár krokov až sa naplnila jeho predtucha a uvidel rôzne druhy hmyzu. Poúčania u flotily mu stačili na to aby vedel, čo pár prekusnutých spojov urobí s oblekom. Jeden chrobák na stene bol obzvlášť veľký, rozmermi sa vymykal ostatným. Keď sa ani po troch minútach nepomohol a ostatní akoby doň vchádzali a vychádzali, došlo mu, že sa celý čas pozerá na dieru v stene.
Jeho fascináciu prerušil hluk vychádzajúci z reproduktoru na chodbe. Hneď potom počul ťapkajúce kroky vedúce z tej strany kam ťahali vorčovia toho úbožiaka. Trekaar sa vyšvihol na nohy a bežal k dverám, do ktorých začal búšiť. Dve postavy, spoznal to podľa mihotajúceho sa tieňa, prekročili úroveň jeho cely, po chvíli sa však jeden z nich vrátil a pohral sa so zámkom na dverách trekaarovej cely. Kvarian čakal, že sa dvere otvoria. Nič sa nedialo ani po minúte, kroky ustali. Trekaar opäť kopol do dverí, keď pocítil ostrú bolesť od chodidla naťahujúcu cez koleno a stehno ku hrudi, elektrickú energiu, ktorá by mohla reštartovať nemé srdce. Ak však srdce nie je nemé, naruší jeho chod. Kvariana šok z dverí odhodil na dva metre na zem, kde sa márne snažil popadnúť dych. Jeho oblek väčšinu elektriny absorboval ako klietka, avšak jeho systémy prechádzali rebootom, museli sa opäť po chvíli reštartovať. Najväčší problém bol s dýchacím systémom, takže bolo počuť ako chrapčí.
Dvere jeho cely sa otvorili a bol počuť smiech. ,,Profesor nehovoril tvoje meno, chceš zomrieť skôr? Len pokračuj....chrr... a splníme ti to.“ Dvere sa zabuchli a postavy odkráčali ďalej. Došlo mu to. Preto je tu také ticho, a tie cely? To je čakáreň na nejakú smrť o ktorej rozhodne akýsi profesor. Na nohy sa mu nechcelo a nedostatok vzduchu v jeho maske spôsobil, že opäť omdlel.
Prebudil sa a stále ležal na dlážke, vedľa neho však stálo trochu jedla. Bolo to zo zásob kvarianskej flotily, takže buď museli nájsť druhú časť jeho lode, alebo tu mohli byť ďalší kvariani. Možno takí, ktorí nevedia o jeho odsúdení, takí, ktorým sa môže pozerať do očí a neuhýbať pohľadom. Rozhodol sa nezamýšľať sa nad pôvodom jedla a rýchlo ho skonzumoval. Pri jedle videl ako jediné svetlo na chodbe zvláštne bliká. Prial si aby ho to jediné svetlo neopustilo, možno posledná hviezda čo v živote uvidí. Obzrel si svoju prázdnu celu a všimol si, že jeho stav sa nezmenil, stále je sám v takom istom priestore v akom cestoval. Chcel sa postaviť ale v zapätí opäť hlasito spadol na dlážku a ťažko dýchal.
Celou sa ozýval drsný smiech, ale nevedel odkiaľ pochádza. Bol ako výčitka, alebo ako pomoc? Nevedel, pociťoval len obrovský smäd. Smiech ho začal privádzať do šialenstva. Chcel vykríknuť, prevalil sa na brucho a rukami si zakryl ušné otvory. Začal sa mu krútiť svet a začal sa potiť. Ten smiech akoby prenikal celým jeho oblekom a vnútri akoby bubnoval na vnútorné steny. Svaly mu ochabli. Ledva zdvihol hlavu a chcel nastaviť tvár svojmu osudu aj tomu výsmechu. Premýšľal nie nad svojou situáciou, ale nad celým procesom. Bolo to podozrivo rýchle a dôkazy uzreli svetlo sveta akoby z prachu. A on bol bezmocný. Bezmocný voči procesu byrokracie a ten smiech mu pripomínal jeho bezvýznamnosť.
Trekaar mal vytrieštené oči a ťažko oddychoval keď smiech prestal. Jeho údy ho začali opäť aspoň sčasti počúvať. ,,Si smiešny. Mať tvoju naivitu a dôverčivosť, dávno by ma dostali.“ ozvalo sa tlmene celou. Kvarian sa sprudka postavil a hľadal odosielateľa týchto informácii, márne.
Hlas sa opäť rozosmial: ,,Nie, nie som tvoje svedomie, darmo ma hľadáš, som v cele vedľa.” Hlas na chvíľu ustal, ako by si potreboval pretriediť myšlienky. ,,Myslia si, že táto cela ma udrží?!? Nie, dostanem sa odtiaľto a budú pykať za svoju trúfalosť. A ty sa daj do poriadku, lebo mi pomôžeš.”.
Trekaar bol unavený z toho ako ľahko dostáva rozkazy od iných. Zatiaľ čo hlas hovoril, vytušil smer hlasu z jednej zo stien. Stena bola schátralá a slabé osvetlenie akoby podfarbovalo vek a opotrebovanie stavebniny. Na niektorých častiach boli vidieť pukliny, zopár väčších ako ľudská päsť, pri strope celej stene korunoval otvor pripomínajúci improvizovanú klimatizáciu. Kvarian bol opatrný čo sa nového kontaktu týka, avšak rozhodol sa zistiť čo najviac z možno jediného zdroja, ktorý sa mu naskytne.
,,Hľadáš odpovede?”, prehovoril hlas ,, dostaneš ich len čo vyrazíme na spoločný piknik na povrchu. Mozog celého tohto tu je opatrný a prezieravý. Zámok na tvojej cely patrí k najvychytanejším, však si to iste pocítil, keď si skúšal odhaliť jeho slabiny. Profesor vie ako na kvarianov. Neviem, kto je profesor, len občas Vorčovia ho tak nazývajú. A ako to, že viem kto si? Jednoducho som ťa videl, ako ťa sem ťahali. Vorčovia sa bavili, či ten oblek, čo máš, je nejaký štít, alebo súčasť kože. Vorčovia nikdy nie sú takto organizovaní, ten čo to tu vedie bude dostatočne šialený na to, aby najal Vorčov a zároveň aby spútal mňa.“
Ozval sa opäť smiech. Trekaarovi prišlo, že šialený je jedine optimizmus jeho suseda, ktorý pokračoval ,, Kvarian! Buď mi pomôžeš, alebo zhynieš, voľba je na tebe. Už tu pár Kvarianov v tvojej cele bolo, profesor im nikdy moc času nedal. Väčšinou deň-dva potom, čo zjedli nadopované jedlo prišla na nich rada.“ Trekaar obdaril prázdnu nádobu od jedla nevraživým pohľadom, nepáčila sa mu jeho situácia. Predsa tu nebol jediným kvarianom v histórii, avšak aj tak mu to nepomohlo v identifikovaní mena planéty.
Kvariani sa často strácali na svojich cestách pútnictva, alebo pri útokoch Sluhov (Gethov) dokonca celé posádky a čo napríklad misie o ktorých sám nevedel, lebo podliehali utajeniu? Niečo mu však nesedelo, hovoril príliš precízne. Rovnako ako keď dostával frázy behom jeho procesu. Nalinajkované slová, žiadna emócia strachu, len akési prirodzené velenie. Keď sa kvarian neozýval ani po pár minútach, došla susednému väzňovi trpezlivosť.
„Tak zdá sa, že si sa rozhodol počkať pár dní. No tak to veľa šťastia! Alebo, že by si zase odpadol? Ste slabí, vy Kvariani... stačí vám vytiahnuť pár pumpičiek z tela a už sa porúčate do večnosti vesmíru. Je to škoda, vaša izolácia a nedôverčivosť vás privedie do záhuby. No teba kámo skôr než ostatných. Budem ti kývať zbohom. To ja si tu teda ešte posedím než príde na moju šancu boja s profesorom. Kroganov si zdá sa šetrí. Bojí sa ma? Mal by sa, aj keď si to neprizná. Už len tým, že ma šupol do tejto cely s masívnymi stenami svedčí o jeho strachu. Netrúfne si na mňa, som priveľké sústo. Každý výtvor má ale slabé miesta, aj táto stena. Mať tu kovovú posteľ, rozbúram steny bez problémov, ale ja tu spím na dlážke ako nejaký Varren, pes. Vedia, že Varren má zuby, ó áno.” Svetlo opäť zablikalo a prerušilo Kroganov prejav. Trekaar si myslel, že Krogani toho veľa nenahovoria. Toto je prvý s ktorým za život hovoril.
Nasledovali dlhé hodiny plné žalúdočných reakcií vo vnútri obleku Trekaara. Behom týchto očistných procesov, keď pohltený agóniou opakovane strácal vedomie ho z plného oddania sa druhému obrannému valu* vyrušoval akýsi piskot mimo jeho cely. Omámený z otráveného jedla nevedel z presnosťou určiť odkiaľ pochádza a pozviechal sa nohy. Piskot prešiel do akéhosi síkajúceho spevu a keby nepotreboval presmerovať potenciálovú energiu do ozdravných procesov, identifikoval by kroganské slová.
,,Už idú“ ozvalo sa z kroganskej cely. Ihneď ako to dopovedal, rozozvučalo sa rozhlasové zariadenie a chodbu naplnilo šuchotanie Vorčov. Ich škrekot prehlušovalo buchotanie do dverí ciel od rôznych zajatých obyvateľov. Krogan nebol výnimka a tak, keď míňali jeho celu ihneď zmerčil kam smerujú. Kľakol si k maličkému otvoru v stene, odkiaľ hovoril na kvariana, a zahrmel jeho ortieľ. ,,Budeš mať návštevu“. Krogan to zopakoval ešte dva razy s väčším dôrazom, než sa vedľajšia cela dala do pohybu. Trekaar nerozumel čo sa deje, príliš ho zamestnával jed, ktorý mu otupil nervovú sústavu. Napadlo ho, že celé varovanie si iba prisnil a žiadne nebezpečenstvo mu nehrozí, nechcel to však podrobiť skúške správnosti. Pozviechal sa opäť na nohy a počítal svoje možnosti. Kroky vorčov boli stále bližšie a celú scenériu podfarbovalo chrčanie a kašľavé pískanie ich pyskov. Už boli u jeho dverách, celkom ochromený sa zošuchol na kovovú posteľ, keelah.

(*za druhý obranný val je u niektorých autorov psychológie považovaná strata vedomia. Prvým je spánok, druhým stratené vedomie a tretím je smrť, keď je nervová sústava preťažená v takom zmysle, že nastane smrť.)
Odpovědět